16. jún 1946 bol pre Chynorany veľkým dňom, lebo v tento deň sa konala posviacka novovymaľovaného kostola, spojená s birmovkou. Rád sa vraciam v spomienkach k tomu, čo tejto udalosti predchádzalo. Istý deň, bolo to asi v apríli 1946, keď prišiel ( do hostinca) k nám pán kaplán Ernest Farkaš a moju mamu oslovil asi takto: „ Pani Košíková, iste viete, že ideme maľovať náš kostol, máme finančné prostriedky, máme objednaných umeleckých maliarov, dojednané termíny, ale nemáme zabezpečené, kde by sme ich ubytovali a kde by sme sa stravovali, ja verím, že u vás to bude možné.“ Mama pochopila, že ide o kostol, preto bolo všetko ľahko dohodnuté, teda ubytovanie a strava pre piatich maliarov…
Už druhý deň sa ku nám maliari nasťahovali a rozdelili si miestnosti. Veľkú, svetlú miestnosť si obsadil veľmi populárny akademický maliar Edmund Massanyi, ktorý pochádzal z Nitry, ďalšiu veľkú a tiež svetlú miestnosť obsadili veľmi skúsení reštaurátori a maliari kostolných malieb Ján Papp a Petrikovič, ktorí pochádzali z Piešťan. Do ďalších dvoch miestností na poschodí sa ubytovali tovariš Štefan a učeň Janko. Nakoľko to boli veľmi spoločenskí a príjemní ľudia, už po krátkom čase sme boli ako jedna rodina, bez zábran sme sa vzájomne navštevovali. Často som ich navštevoval aj v čase, keď tvorili štúdie, návrhy, skice, preto naša rodina má dodnes hrejivý pocit z toho, že to čo je v kostole namaľované, sa do veľkej miery tvorilo v miestnostiach nášho domu. Viackrát ma pozvali aj do kostola hore na lešenie, aby som pozoroval, ako pracujú. Akademický maliar Massanyi výlučne maľoval hlavné obrazy, veľkoplošné stropné fresky. Fresky maľoval technológiou zvanou „buon fresc“, čo je pravá freska. Pri tejto technológii sa nanášajú farby ešte na vlhkú nezaschnutú vápenatú omietku, farbami tiež rozpustenými vo vápnom nasýtenej vode. Takáto maľba má značnú životnosť, farebne je pastelová, príjemná na pohľad. Technológiu pravej fresky Massanyi študoval na súkromnej maliarskej škole vo Viedni u prof. H.A.Brunnera, ktorý v danom období 1929 pôsobil na Akadémii výtvarných umení vo Viedni. Ako som pozoroval, Massanyi si pripravil len takú veľkú plochu omietky, ktorú dokázal pokryť farbami, kým omietka nezaschla. Massanyi na freskách pracoval viac – menej nezávisle na ostatných maliaroch, nielen pracovne ale aj časovo, lebo zvykol pracovať tak, že prichádzal v utorok doobeda a štvrtok poobede odchádzal za rodinou do Nitry. Doma relaxoval tak, že ilustroval knihy, ktorých v roku 1946 bolo aj šesť, pritom maľoval aj portréty. Maliari Papp a Petrikovič maľovali ostatne tiež náročné maľby ako kytice kvetov, ktoré sú v koncoch stropných oblúkov, ďalej zložité dekorácie a náročné rámovania fresiek. Pri maľovaní takých častí maľoviek postupovali tak, že ich napred nakreslili uhľom na veľké hárky papiera, potom podľa čiar vydierkovali a určili orientačné body. Takto pripravené papierové šablóny potom v kostole prikladali na príslušné miesto podľa orientačných bodov a prekopírovali obraz na steny tak, že vrecúškom, v ktorom bol práškový uhlík poklepávali po vydierovaných čiarach. Takýmto postupom zostali na bielej stene vybodkované obrysy obrazu, ktorý sa následne farebne vymaľoval. Čo bolo zvláštne, veľké oblúky zhotovovali podľa rovného pravítka asi meter dlhého na viackrát, zblízka som to videl ako lomenú čiaru, no z podlahy kostola, z väčšej vzdialenosti sa oblúk javí pekne spojitý. Maľovanie ostatných častí kostola mimo fresiek predstavoval veľký objem prác. Skupina maliarov, ktorí mali túto náročnú prácu zvládnuť, pracovala v tvrdšom časovom režime, vždy od pondelka do soboty. Pracovali skoro ráno, aj cez rannú omšu. Preto sa stávalo, že tovariš Štefan a učeň Janko zostávali cez sobotu a nedeľu u nás. Občas sme si zahrali aj na husle, lebo Štefan bol dobrý huslista, ale aj Massanyi bol vynikajúci hudobník. Som im povďačný, že ma naučili jednu veľmi peknú melódiu „ Toseliho serenádu“.
Čas sa míňal a tak zákonite prišiel deň rozlúčky. Maliari odišli skôr, ako bola posviacka vymaľovaného kostola, lebo už mali ďalšiu zakázku. Pred rozlúčkou nám maliari pripravili príjemné prekvapenie. Takmer tesne pred odchodom na vlak nám priniesli na znak vďaky veľkú poschodovú tortu. Časovo už nebolo možné tortu načať a ponúknuť ich.Torta bola samá čokoláda a šľahačka a tá výzdoba prezrádzala, že bola kupovaná asi vo veľkom meste. Preto naša mama im zo slušnosti vytkla, prečo si urobili také výdavky. Keď sme už maliarov vyprevadili k vlaku a vrátili sa domov, rodina obstala stôl, na ktorom bola tá honosná torta, lebo mala nastať jej deľba. Nastalo veľké prekvapenie, nožom sa do torty nedalo hlbšie zarezať, ale sa vytvoril na povrchu škrabanec, ktorý odhalil, že maliari si urobili z nás dobrý žart. Poschodová torta bola vyhotovená z dvoch okrúhlych papierových krabíc, ktoré sa používali na zabalenie a prenášanie torty. Povrch krabíc bol tak dokonale pokrytý imitáciou čokolády a tiež šľahačky, že o pravosti sa nedalo pochybovať. Prvky, ktoré použili na vyzdobenie torty boli originálne a veľmi pekné. Na tomto umeleckom diele, ktoré bolo ozaj pekné, ale nie sladké, mal určite veľký podiel akademický maliar Massanyi. Otec Massanyiho bol cukrár a jeho syn Edmund určite veľa odpozoroval z cukrárskeho umenia. Naviac otec Augustín Massanyi v tom čase pracoval ako cukrár v Budapešti, vo veľmi známej budapeštianskej cukrárni „Gerbeau“( Žerbó), preto sme boli presvedčení, že tie originálne nádherné prvky, ktorými sa torty ozdobovali, pochádzali z Budapešti. Ale z veľkého priateľstva sme im dopriali, aby sa dobre bavili vo vlaku na predstave, ako nás prešla chuť, ktorú sme museli nahradiť úsmevom nad dobrým žartom, ktorý im dokonale vyšiel. Aj z týchto zážitkov sa dá usúdiť, že maliarom v Chynoranoch bolo dobre, čo sa iste prejavilo na diele, ktoré vytvorili v kostole. Ich dielo je naozaj pekné.
Zaspomínal si Váš spolurodák Ing. Edo Košík, Bratislava 2008
Dodatok:
Na záver niekoľko údajov o akademickom maliarovi, ktoré boli získané z archívnych zdrojov.
Edmund Massanyi sa narodil 15.1.1907 v Nitre. Otec Augustín Massanyi, matka Mária, rod. Červeňová.
1917 – 1927 – štúdium na Štátnom reálnom gymnáziu v Nitre a súkromné štúdium v ateliéri akademického maliara A.G.Schulleho. V rodnom meste sa začína zdokonaľovať v kresbe a maľbe pod vedením profesora Oldřicha Kalandu.
1924 – 1927 štúdium na umelecko – priemyselnej škole v Prahe, profesor F. Petr
1928 – 1929 štúdium na Akadémii výtvarných umení vo Viedni, profesor A. Brunner
1929 – 1930 štúdium na Akadémii výtvarných umení v Mníchove, profesor J. Albrecht
1930 – 1932 scénický výtvarník v Slovenskom národnom divadle v Bratislave
1930 – 1965 podniká študijné cesty Bulharsko a Balkánsky poloostrov, Alžír a Oran, Taliansko, Egypt, Grécko a Francúzsko
V roku 1941 mu bola zverená práca v Ružomberku na prevedení fresiek v kostole sv. Ondreja. Tu sa zoznámil so svojou celoživotnou družkou Elenou Svobodníkovou, dcérou významného miestneho staviteľa. Počas manželstva sa manželom narodil syn Márius, ktorému otec dal do vienka talent hudobný ale aj maliarsky, ktorému sa profesionálne venuje prevažne v zahraničí.
Počet miest a obcí, v ktorých umelec realizoval nástenné maľby a reštaurovaním zachraňoval národné a cirkevné objekty v rozpätí rokov 1924 – 1965 sa uvádza v literatúre – 120 objektov. Umelec pracoval aj v oblasti knižnej ilustrácie, k tejto umeleckej práci sa uvádza 65 knižných vydaní, ktoré umelec ilustroval. Poslednú knihu autor ilustroval na nemocničnom lôžku v nitrianskej nemocnici na jeseň v roku 1966.
Akademický maliar Edmund Massanyi zomrel 29. novembra 1966 v Nitre, kde je pochovaný v rodinnej hrobke na mestskom cintoríne. Na jeho náhrobku je bronzový odliatok pravej maliarovej ruky, ktorá vytvorila jeho veľké nesmrteľné dielo. Znalci umenia hodnotia Massanyiho ako umelca, ktorý zanechal po sebe nevymazateľnú výpoveď o veľkosti ducha umelca, ktorým Edmund Massanyi oplýval po celý svoj život.
výjav z klenby
článok prevzatý z Chynorianskych novín č.: 53. - November 2008 PRIPRAVILI: Eva Kecerová, Miro Kováčik, Marián Gajdoš, Ján Šuppa, Jozef Kákoš, Ľudovit Košík, Ing. Štefan Bujalka